Turistika s kóliou



Kólia dlhosrstá bola ako ovčiarsky pes šľachtená na úzku spoluprácu s človekom. Kólie sa využívali na zaháňanie stáda (najmä ovcí), prípadne oddeľovanie označených kusov zvierat. Stádo však nestrážili ani nebránili. Avšak ostražitosťou im vrodenou, dali štekotom pastierovi vedieť, že sa čosi deje. Sú veľmi vnímavé a často upozornia aj na veci, ktoré si iné psy ani nevšimnú. Kólie sú pohyblivé a vysoko inteligentné psy. Fyzická konštitúcia ich predurčuje na vytrvalosť, pretože za čias, keď boli aktívne využívané na prácu, nabehali počas sezóny v horách denne desiatky kilometrov. Práve tieto vlastnosti ich predurčujú stať sa nielen aktívnymi a oddanými spoločníkmi, ale aj šikovnými a húževnatými športovcami. Dané vlastnosti sú kľúčové aj pre aktivitu, o ktorej by som rada napísala čosi viac – a to je - turistika so psom. Ak hľadáte inšpiráciu na turistiku, nájdete ju našom projekte Turistika so psom - tipy na výlety.

 

 

Dlhosrsté kólie a turistika – prečo práve kólia?

Turistika je jedna z mála aktivít, ku ktorým netreba psa špeciálne cvičiť ani viesť. Je to prirodzená súhra človeka a psa, založená na prekonávaní rôznych vzdialeností prírodou. Väčšina psov, bez rozdielu plemena či veľkosti, turistiku miluje a naplno si ju užíva. V čom sú práve kólie oproti iným psom vhodnejšie pre túto aktivitu? Úvodom článku som sa snažila vysvetliť vlastnosti typické pre ovčiarske psy. Pri turistike sú kľúčové aj kvôli tomu, že na rozdiel od iných plemien je pre kólie prirodzenejšie držať sa pri pánovi, neodbiehať za lesnou zverou, pachmi a vytrvalo prekonávať aj náročné vzdialenosti.

 



Kólia dlhosrstá je pre laika význačná najmä svojou prekrásnou a elegantnou srsťou. Práve táto jej pýcha, ktorá môže na prvý pohľad pôsobiť ako príťaž, je jej veľkou prednosťou. V skutočnosti práve pozitívne vlastnosti ich osrstenia prevažujú nad tými negatívnejšími (ktorými môže byť zachytávanie bodliakov, blata a nečistôt na srsti). Ich drsná vrchná srsť a hustá podsada ich dokonale chráni pred vlhkom, zimou, poraneniami či zabraňuje prehriatiu a úpalom. Vďaka nej sú veľmi odolné do každého počasia aj podnebia. Dôležitým faktorom je aj to, že kólie nemajú potrebu odbiehať, čiže sa prirodzene držia celý čas pri pánovi. Ak zacítia nebezpečenstvo, podozrivú situáciu, alebo zver, okamžite upozorňujú a neriešia veci na vlastnú päsť. V prípade ohrozenia však dokážu pána ochrániť, ako im to len ich fyzické predpoklady umožňujú. Treba si uvedomiť, že kólia je absolútne neagresívne plemeno. Anatómia jej papule neumožňuje tak pevný zákus, ako u iných plemien. Napriek tomu však dokáže útočníka či zviera často zastaviť, keďže vďaka svojej bezhraničnej oddanosti voči pánovi má prirodzenú potrebu ho chrániť. Kólie však konflikty nevyhľadávajú. Ak dostanú od psovoda náznak, že je potrebné ustúpiť,  prirodzene sa stiahnu.

 

Ako začať?

Rekreačná turistika je aktivita, s ktorou sa dá začať viac-menej kedykoľvek. Aj netrénovaný pes má v porovnaní s netrénovaným človekom oveľa väčšiu fyzickú výdrž. Samozrejme, ak sa však človek rozhodne venovať turistike aktívne, je vhodné začať postupne. Čiže vyberať si na začiatok ľahšie a kratšie túry, kým sa posilní fyzická kondícia psovoda aj psa. Nie je nič horšie ako preceniť svoje či psie schopnosti pri výbere trasy, terénu a vzdialenosti, pretože určite si chcete turistiku užívať a nie pri nej trpieť :)

 

Šteniatko a turistika, dá sa to?

S turistikou sa dá začať už v mladom veku psa. Spoločnými prechádzkami sa buduje puto medzi pánom a psom a posilňuje sa fyzická kondícia psa prirodzeným spôsobom. To ma nesmierny vplyv na zdravý vývoj pri raste a pes sa spoznávaním nových a rôznych prostredí v podstate aj socializuje a posilňuje si odolnosť nervovej sústavy. Ak chceme s našim šteniatkom začať v budúcnosti aktívne športovať, prvý rok jeho života dbáme na kvalitnú stravu, výživové doplnky (napríklad v období najaktívnejšieho rastu môžeme podávať chondroprotektívne prípravky) a nepodceňujeme pohyb. Práve naopak, dostatočný a vyvážený pohyb je základom správneho vývoja. Ideálne je pre dorast a mladé psy vyberať kratšie trasy po mäkkom povrchu, s dlhšími prestávkami na oddych a celkovo veľmi voľným tempom. Odporúča sa tiež sledovať psa a pri prvých náznakoch jeho únavy prechádzku ukončiť. Laikovi sa môže zdať, že jeho šteňa či mladý pes ma nevyčerpateľné množstvo energie a žiadna trasa mu nie je dosť dlhá. Netreba sa však nechať zmiasť. Mladé psy si často nedokážu energiu rozumne rozložiť, preto ju veľakrát extrémne prečerpajú už na začiatku trasy a potom nevládzu. Psy vedia byť veľmi excitované a húževnaté, čiže často nedajú na sebe poznať únavu, aj napriek tomu, že už nevládzu. Samozrejme, že sa nič nestane, ak sa pes raz za čas unaví viac, než to bolo vhodné. Nadmerné a dlhodobé preťažovanie psa počas jeho vývoja a rastu však môže viesť k nenávratným poškodeniam opornej a kĺbovej sústavy. Treba sa vyhýbať tvrdým, betónovým či skalnatým povrchom a náročným prevýšeniam. Cieľom ľahkej turistiky v mladom veku je posilniť svalstvo, zvyknúť psa na pohyb v rôznorodom teréne, upevňovať jeho prirodzenú poslušnosť a ovládateľnosť pri rôznych situáciách.

 

Poďme na to !

Ideálny čas na štart aktívnej turistiky je dosiahnutie veku jedného roku. V tomto čase je možnosť aj RTG vyšetrenia kĺbov, ktoré by som odporúčala bez ohľadu na to, či so psom chceme športovať alebo nie. Prípadný nález na kĺboch totiž významne ovplyvní kvalitu života nášho psa. Postihnutým psom je potrebné podávať špeciálnu výživu a prispôsobiť ich ochoreniu aj záťaž. Ak sme naše šteniatko viedli k aktívnemu pohybu v mladosti, po ukončení aktívneho rastu po jednom roku a overení jeho zdravotného stavu, môžeme začať postupne plánovať aj náročnejšie trasy. Psy sa výborne orientujú v teréne, dokážu si pamätať rôzne miesta aj celé roky, vrátiť sa po vlastných stopách a prekonávať aj náročnejšie úseky než ľudia. Pri plánovaní výletu je dôležité sledovať viacero ukazovateľov. Je fajn, ak sa vieme orientovať v mape, pozrieť si profil trasy, prevýšenia, náročnosť terénu, exponovanosť daných miest – a samozrejme vhodne to prispôsobiť a zladiť s turistickým vybavením a najmä počasím. Príroda býva niekedy nevyspytateľná, no napriek tomu sa snažíme predvídať počasie a prispôsobiť tomu i trasu.

 

Vybavenie na turistiku

Netreba zabúdať, že aktívna turistika nie je žiadna hodinová prechádzka v lese. Človek sa často ocitne „mimo civilizácie“ po dobu niekoľkých hodín či dní. Preto je lepšie byť dobre vybavený, ako potom čeliť problémom a  improvizovať, či nebodaj sa vedomky vystavovať riziku úrazu. Základom pri turistike je mať vhodnú obuv. Dobré a kvalitné turistické topánky sú často alfou i omegou. Samozrejme, treba mať aj vhodné oblečenie, čiže nepodceňovať krajinu. Vhodnej turistickej výbave sú venované obsiahle články na turistických portáloch (napr. hiking.sk) a preto sa zameriam skôr na vybavenie potrebné pre psa.

Nášmu psíkovi musíme v prvom rade zabezpečiť dostatok vody a jedla. Ak ideme na jednodňovú túru, jedlo nie je nutné, avšak voda je dôležitá. Netreba sa spoliehať na prírodné zdroje. Často môžu byť nedostupné alebo kontaminované. VŽDY nosíme aspoň minimálne množstvo vody pre psa so sebou (t.j. aspoň pol litra). Pre psa môže byť výraznejšia strata vody fatálna. Najmä v letných mesiacoch to nikdy nesmieme podceniť. S pomocou mapy vieme často odhadnúť, či sa počas cesty nebude nachádzať nejaký vhodný zdroj vody a môžeme teda rátať s jej doplnením a napojením psa. Nikdy nedovolíme psovi piť z mlák, močiarov, stojatej vody. Ideálna je tečúca voda, studničky a pramene. Potoky sú vhodné tiež, ale treba sa vyhnúť napájania psa v oblasti ľudských obydlí, keďže bohužiaľ ešte stále sa do potokov vypúšťajú odpadové splašky.

Dôležitou vecou pri turistike je aj označenie psa. Každý pes by mal - bez ohľadu na to, či sa ide von vyvenčiť alebo ide na turistiku - mať vždy obojok s lysetkami (lysetka od veterinára, z miestneho úradu a identifikačná lysetka). Ideálne je nechať si vygravírovať psíkove meno spolu s vašim telefónnym číslom a adresou. V núdzi poslúži aj fixkou napísané číslo na obojku. V prípade straty či zatúlania psa to výrazne uľahči jeho identifikáciu a vrátenie majiteľovi. Nespoliehajte sa na to, že psík je čipovaný. Ak vášho psa nájde bežný človek (najmä nepsíčkar), čip je to posledné čo bude na vašom psovi hľadať - a ani nemá s čím :). Pri turistike sa často využíva aj ťahací postroj. Najmä v prípade, ak z rôznych dôvodov nemôžete či nechcete mať psa navoľno, je lepšie aby bol k vám na dlhých trasách pripútaný práve postrojom a vôdzkou s amortizérom. Takáto výbava, spolu s bedrovým pásom pre psovoda sa používa aj pri súťažnom športe zvanom dogtrekking. Pre psa je chôdza na postroji na dlhé vzdialenosti určite pohodlnejšia než na obojku. A zároveň vás môže aj potiahnuť, čo by na obojku nebolo možné, ani vhodné. Pre lepšie označenie psa v teréne, najmä ak je navoľno, odporúčam výraznejšiu farbu obojku, či postroja. Je to z bezpečnostných dôvodov, aby bolo viditeľné jeho označenie aj na väčšiu diaľku. V šere, v snehu či po tme je dobré použiť svietiace obojky alebo prívesky. Pes je vďaka ním viditeľný aj v tme, čo je dobré nielen pre majiteľa, ale aj pre ľudí, či dopravné prostriedky, ktoré by sa mohli v teréne pohybovať.

 

Ako výbavu na turistiku by som odporučila nosiť so sebou aj príručnú lekárničku. Mala by obsahovať asi to, čo tá „naša ľudská“ plus pinzetu/háčik na vyberanie kliešťov a papučky pre psa v prípade poranenia jeho labiek. Aj keď turistika nie je nebezpečná aktivita, stať sa môže všeličo a obyčajná malá lekárnička môže pomôcť zachrániť aj život! A nielen vášmu psovi, ale i vám. Ako povinnú výbavu na turistiku odporúčam nosiť vždy čelovku alebo ručnú baterku. Z vlastnej skúsenosti viem, že príroda je nevyspytateľná a človek niekedy aj napriek plánovaniu ostane v prírode neplánovane  dlhšie ako by si želal. Čelovka vtedy môže naozaj pomôcť. Prinajhoršom, aj svetlo z mobilu mi už párkrát pomohlo na niekoľkokilometrovom návrate z túry :) Pri mobiloch aj ostanem. V dnešnej dobe už takmer všetky mobily majú GPS navigáciu. Je to veľmi užitočná vec. S kvalitnými mapovými podkladmi je takmer nemožné stratiť sa a človek má prehľad kde v teréne sa nachádza. Samozrejme, kvalitné GPS prístroje typu Garmin sú oveľa lepšie a presnejšie než mobily, ale na začiatok postačí i ten, najmä ak si stiahnete kvalitné mapové aplikácie, ktorých dnes pre smartfóny existuje naozaj kvantum.

 

Turistika v lete

Aj turistika v lete ma svoje špecifiká. Dni sú dlhé, vidno v podstate až do neskorého večera, čiže sa dajú plánovať náročnejšie a dlhšie trasy. Dokonca i túry s prespaním vonku v stanoch, útulniach alebo ubytovniach, zároveň spojené s opekaním pri ohni. Letné obdobie je ako stvorené na turistiku. Okrem tých príjemných vecí však leto prináša aj pár nástrah. Sú nimi hlavne silné horúčavy. Pre psa je veľmi nevhodné aby podával výkony vo vysokých teplotách, preto treba pri horúčavách plánovať trasy vedúce najmä cez les a tienistými miestami. Ak sa nedá vyhnúť dlhým úsekom s priamym slnkom, treba si v prípade únavy urobiť prestávku. Psovod by mal sledovať fyzický stav svojho psa a nedovoliť jeho preťaženie či prehriatie. V letných horúčavách sa obzvlášť treba snažiť vyberať trasy mimo asfaltu, pretože rozhorúčený asfalt je pre psie labky veľmi nepríjemný a teplota sála aj hore a môže „dopomôcť“ k celkovému prehriatiu psa. Veľmi dôležitý v lete je aj pitný režim, ako som už spomínala. V lete sa potreba vody pre psa vyšplhá až na litre za jeden deň, čiže treba s tým rátať a vždy ju zabezpečiť.

Kólia na prvý pohľad vďaka svojej bohatej srsti pôsobí ako pes „nevhodný do leta“. Opak je však pravdou. Aj keď kólia nevyhľadáva priame slnko a vždy dá prednosť skôr tieňu,  jej bohatá srsť funguje v lete ako „mikroklíma“ a horúce lúče sa tak pomalšie dostanú na pokožku. Preto jej hrozí menšie riziko úpalu či prehriatia ako krátkosrstým psom. Dlhosrstá kólia sa v žiadnom prípade nesmie strihať či holiť! Jednak by ste poškodili štruktúru srsti a najmä im úplne zničili izolačnú vrstvu, ktorú im ich srsť zabezpečuje. Je omylom si myslieť, že bez srsti im bude menej teplo. Ďalším rizikom letnej turistiky je zvýšený výskyt kliešťov, hadov a iných, nepríjemných a dokonca nebezpečných stvorení. Je vhodné, aby mal psík aplikovaný prípravok proti kliešťom vo forme obojku, spreju alebo spot-on pipety. Pre kólie doporučujem kombináciu pipety a spreju (pred túrou sa mi osvedčilo prestriekať labky, náprsenku a podvozok s antiparazitným sprejom, aby sa kliešte menej chytali).

 

Turistika v zime

Zima je obdobie, kedy to na prvý pohľad vyzerá, že sa toho veľa „nenaturistikuje“. Väčšina ľudí totiž uprednostňuje túry v teplom počasí. Z vlastnej skúsenosti však môžem povedať, že zimná turistika je nielen obľúbená, ale dokonca niekedy pre psa aj vhodnejšia než tá letná. Dlhosrsté kólie veľmi obľubujú zimnú turistiku. Milujú sneh a väčšinou sú v zime veľmi aktívne. Kóliám vďaka ich srsti nebýva zima a vyslovene si užívajú pobyt v snehu. Samozrejme, aj pre zimu platia určité pravidlá. Základ sa opäť odvíja od dĺžky dňa a od počasia. V zime sa plánujú väčšinou kratšie trasy – a to nielen pre už spomínané kratšie dni (veď šliapať sa dá i za svetla čelovky), ale najmä kvôli pomalšiemu postupu v teréne kvôli snehu. I jednoduchá trasa sa v polmetrovom snehu môže stať neporovnateľne náročnejšou a zdĺhavejšou. Doteraz si živo pamätám na jednu túru, kde sme mali na pláne spraviť 15-kilometrový okruh cez jeden kopec v Slovenskom raji. Po piatich prejdených kilometroch a 4 hodinách (!!!) sme sa to rozhodli vzdať a vrátiť sa späť. Sneh totiž dosahoval vyše metra a trasa bola neprešliapaná. Pochopili sme, že takýmto tempom by sme sa domov nevrátili ani do polnoci. Je pravdou, že práve takéto zážitky ostanú v pamäti navždy :) Kvôli nepredvídateľným snehovým podmienkam (sneh môže rádovo pribúdať so stúpajúcou nadmorskou výškou aj v desiatkach centimetrov) a s tým súvisiacim predĺženým časom túry, vždy v zime odporúčam mať v ruksaku zbalenú čelovku. Osobne ju využívam snáď častejšie, než by som si želala :) Za zmienku stojí aj dodať, že orientácia v teréne môže byť vyššou vrstvou snehu značne sťažená. Najmä na neznačených trasách, kedy sa pod snehom stratí inak bežne viditeľný chodník. Tieto situácie najlepšie rieši práve GPS. Počas turistiky v snehu sa dlhosrstým psom zvyknú robiť snehové či ľadové guličky medzi vankúšikmi na labkách. Spravidla sa tento problém objavuje keď sa vonkajšie teploty pohybujú okolo nuly a sneh je vlhký a čerstvý. Silnejšie mrazy robia zo snehu tzv. prašan a tento problém vtedy psy nemávajú. Ak psovi dôkladne ostriháte srsť okolo vankúšikov a prípadne mu natriete priestory medzi vankúšikmi kozmetickou vazelínou alebo špeciálnym krémom presne na to určeným, tento problém sa veľmi výrazne eliminuje. V zime majú psy tendenciu menej piť a na hydratáciu organizmu často využijú „zobnutie si zo snehu“. Pokiaľ pes nežerie sneh vo veľkom množstve a nárazovo (čo by mu mohlo spôsobiť zažívacie alebo respiračné problémy, najmä ak je rozhorúčený), je tento druh osvieženia pre psa v poriadku. Samozrejme, aj pre psov platí staré známe pravidlo „nejedzte žltý sneh“ :)  Zima je vďaka mrazivému počasiu zvyčajne veľmi vhodná na návštevu vyvýšených miest, odkiaľ sa núkajú prekrásne výhľady na okolie. Častá inverzia a čistý mrazivý vzduch tomuto faktu len nahráva. V lete totiž býva viditeľnosť kvôli horúčavám, vlneniu vzduchu a oparom paradoxne obmedzenejšia. Výstup na vrchy je pravdupovediac za zimného počasia menej vyčerpávajúci, než v letných horúčavách. Skúste si to – aj v zime sa totiž viete pri zdolávaní prevýšení naozaj kvalitne zahriať :)

 

Vysokohorská turistika

Počas môjho spolužitia s kóliami som si všimla, že kólie ako ovčiarske psy prirodzene inklinujú k vyvýšeným miestam, kde si radi pri dozeraní „na svoje stádo“ sadnú a majú kontrolu nad všetkým takpovediac „zvrchu“. Vždy som premýšľala či psy dokážu vnímať krásu výhľadov. Myslím, si, že to dokážu. Možno to vypozorovali od nás, možno sú tiež sami fascinované tým, čo vidia, a možno sú len zvedavé. Fakt je ale ten, že obe moje kólie, nech boli akékoľvek temperamentné, si vždy na vrchole hôr dokázali na chvíľu sadnúť a len tak pozerať na výhľady vôkol. Tatranská turistika patrí určite k tým najkrajším na našom území vôbec. Naše hory sú našou veľkou pýchou a každý turista si isto odnáša domov len tie najkrajšie dojmy. Samozrejme, hory sú dobrý sluha, ale zlý pán, čiže treba byť vždy opatrný a obozretný pri plánovaní vysokohorskej túry. Špecifiká turistiky so psom spočívajú aj v tom, uvedomiť si, ktorý terén a obtiažnosť je vhodný a ktorý už nie. V prvom rade vždy treba myslieť na bezpečnosť. Pre turistiku so psom sú vhodné doliny, plesá a aj niektoré štíty. Treba sa vyhnúť tatranským štítom, kde je nutné prekonávať stúpačky a reťaze. Tieto miesta sú priveľmi exponované a pes ich nemusí vedieť sám prekonať. Je možnosť psa preniesť na rukách, ale v prípade vyše 20kg kólie to nemusí byť vždy rozumné a bezpečné riešenie. Najmä, ak tým strácame sami možnosť istiť sa. Preto by som odporúčala vyberať terén vždy s rozumom. Prípadné trampoty alebo úrazy za to naozaj nestoja. Vo všeobecnosti sú na turistiku najlepšie pre svoj terén práve Západné a Nízke Tatry, ale i väčšina turisticky obľúbených miest vo Vysokých Tatrách, s výnimkou už spomínaných náročných štítov a sediel. Terén v Tatrách je nad územím lesov väčšinou skalnatý a tak treba zvoliť aj vhodné tempo, aby pes nedošiel k úrazu na kamennom povrchu. Psy sa vedia prispôsobiť naozaj každému terénu, zvládnu chôdzu aj po väčších balvanoch a kólie so svojou prirodzenou opatrnosťou si vždy dobre pozrú, kam kladú labky, ak majú pocit, že terén je nestabilný. Preto je vhodné na náročnejších úsekoch postupovať hoci aj pomalšie a opatrnejšie.

 

Leto a zima v Tatrách sú dve úplne odlišné obdobia. Terény, ktoré sú v lete jednoduché, v zime nemusia byť - a bývajú často počas sezónnej zimnej uzávery (ktorá trvá od 1. novembra do 15. júna) zatvorené. Je to najmä kvôli zvýšenému riziku lavín ale i kvôli odpočinku tatranskej prírody. Počas letnej tatranskej turistiky platí dôležité pravidlo – treba vždy vyrážať skoro (najmä ak máme namierené navštíviť nejaký štít) aby sme našu túru ukončovali už tesne poobede. Ideálne je nastupovať na túru už okolo 6-7h rána. Táto opatrnosť je dôležitá kvôli nestabilnosti letného počasia v Tatrách a riziku búrok. V letnom období sú tatranské búrky poobede takmer pravidlom a ak by ste sa ocitli v búrke, mohli by to mať pre vás i pre psa životunebezpečne následky, keďže na exponovaných tatranských svahoch by ste boli jediný, široko ďaleko dostupný „vodič“ pre úderuchtivé blesky. Vrátiť sa z nedokončenej túry je väčšia výhra ako dosiahnuť vyšší bod a doplatiť na svoju neopatrnosť. V prípade búrok sa netreba schovávať pod stromy, alebo veľké skaly. Blesk si hľadá najkratšiu spojnicu medzi nebom a zemou, preto môže byť skala či strom väčším nebezpečenstvom ako pokračovanie v zostupe. Pri mnohých plesách alebo pod tatranskými štítmi sú postavené vysokohorské chaty, kde je možnosť sa najesť a občerstviť. Na mnohé z nich vás pustia do interiéru chaty aj so psom. Je potrebné však samozrejme najprv sa na danú skutočnosť slušne opýtať. Reakcie ľudí v Tatrách na moje kólie boli takmer vždy veľmi pozitívne. Ľudia sa zastavujú, obdivujú psíkov, usmievajú sa a vypytujú. Ľudia majú častokrát na horách k sebe bližšie. Je bežné, že ak sa zrovna neocitnete v autostráde turistov, tak sa turisti medzi sebou zvyknú zdraviť. Pohľad na slušne vychovaného psíka kráčajúceho vedľa pánička poteší oko väčšiny turistov. Netreba zabúdať že podľa súčasného návštevného poriadku TANAPu je vstup so psom definovaný takto:

„Vodenie psov je povolené len za podmienky, že Váš pes bude na vodiacom remeni a bude mať nasadený ochranný košík; v chránených územiach so štvrtým a piatym stupňom ochrany platí zákaz voľného púšťania, vodenia a nosenia psov.“

Moja skúsenosť z turistiky so psom v Tatrách je taká, že ho zobrať môžete takmer všade, bez toho, aby vás niekto riešil. Tatranskí ochranári sú tolerantní, pokiaľ sú aj psíčkari disciplinovaní. Náhubok psíkovi nikdy nedávam, vzhľadom na terén by mu sťažoval dýchanie. Avšak nosím ho pre istotu vždy so sebou.

 

Opatrnosti nie je nikdy dosť!

Aj keď turistika nie je nebezpečná aktivita, predsa len na nás občas číhajú určite nástrahy. Väčšine z nich sa však dá vyhnúť, ak je psovod rozvážny a chová sa zodpovedne. Popri pobyte v prírode je veľmi časté, že sme konfrontovaný s jej prapôvodnými obyvateľmi – divou zverou. Moja teória znie – „zveri sa netreba báť, tá sa bojí nás :)“. A v podstate to je i pravda. Na potulkách prírodou – a dosť často i nočnou, som sa ešte nikdy nedostala do prekérnej situácie zo zverou. Zver je vo všeobecnosti taká plachá, že sa vám vyhne – najmä ak nejdete sami a s niekým sa rozprávate (čiže robíte hluk) a najmä ak máte psa, ktorého pach zver cíti už na diaľku. Pes je aj výborný ochranca. Je dobré naučiť ho, aby za žiadnu cenu za zverou neodbiehal a nelovil ju. Práve naopak – aby na ňu upozorňoval (ideálne štekaním, čím ju aj odplaší).  V tomto sú kólie prirodzené talenty a väčšina z nich sama od seba na zver upozorňuje, bez potreby ju hnať. Psa za to vždy chválim, čiže moja kólia to robí už automaticky a tak sa môžem vždy spoľahnúť, že ma na všetko z predstihom upozorní. Často už podľa jemného napnutia jej tela, či chvosta spoznám, že čosi zacítila. A podľa jej reakcií viem aj odhadnúť, akú zver „má v nose“. Obe moje kólie inak reagovali na „vysokú“ a inak na „škodnú“. Osvedčilo sa mi mať psíka naučeného i na povel „štekaj“ a v prípade neistoty tento povel použiť, čím sa dá veľmi účinne zver odplašiť. Ak sa len predsa dostanete do priameho kontaktu s neústupnou zverou, existujú určité odporúčané postupy (napr. pri strete s medveďom). V našich lesoch však častejšie stretnete diviaka. Sú to plaché zvieratá, ktoré sa ľudom vyhýbajú, ale ak sa vám ich predsa len podarí prekvapiť, treba pomaly bokom ustupovať a nepozerať sa im do očí. Ak by ste mali pocit ohrozenia, treba sa snažiť urobiť veľký hluk, prípadne rozpažiť ruky, aby ste pôsobili väčší. Voči psovi však diviak rešpekt nemá a preto je dobré ho pri takomto priamom strete okamžite privolať a držať pri sebe.

Vrátim sa k mojej teórií spred pár riadkov vyššie: „zveri sa netreba báť, tá sa bojí nás :)“.  Je pravdou, že táto teória má i svoje pokračovanie. „...zveri sa netreba báť, tá sa bojí nás :) ...treba sa báť ľudí !“ Veru, je to tak, práve ľudia sú tí, ktorí predstavujú reálnejšie nebezpečenstvo. V lese je síce kriminalita o poznanie nižšia ako v meste, ale napriek tomu sa treba mať na pozore, nikdy nebyť príliš dôverčivý a pre istotu so sebou vždy nosiť  aspoň slzný/peprový sprej, ktorý rovnako dobre ako na vtieravého diviaka poslúži i na človeka. V spojitosti s ľuďmi v lese pre mňa vždy najväčšie riziko predstavovali poľovníci.  V tomto článku sa nebudem zaoberať vzťahom a právami psíčkara versus poľovníka. Na to existujú rozsiahle diskusie na fórach a v rôznych iných článkoch. Zákony by mal každý psíčkar poznať a takisto by mal vedieť aj to, že zákony sú jedna vec a realita druha. Preto sa mám v lese vždy na pozore. Bohužiaľ, stať sa môže všetko a preto sa snažím mať psa vždy viditeľne označeného, aby som eliminovala riziko ohrozenia poľovníkom. V prvom rade nesmieme psovi dovoliť hnať divú zver. V rade druhom by sme (aj podľa zákona) mali mať psa viditeľne označeného. Ideálny je postroj alebo farebný obojok. U kólie alias dlhosrstého psa je identifikácia farebným obojkom kvôli hustej srsti sťažená a preto sa mi osvedčila reflexná šatka okolo krku. Dá sa kúpiť v pet – shopoch, alebo šikovnejší si ju môžu i ušiť z bezpečnostnej vesty pre vodičov. Týmto označením psa dáte najavo, že pes nie je túlavý a najmä znížite riziko zámeny s inými zvieratami - napr. vlkom, alebo líškou, na ktoré môžu poľovníci v určitom období poľovať ( na líšku celoročne ! ). Ak sa ocitnete v lese počas noci, je dobré mať psa označeného svetielkami a sám si na cestu svietiť. Ideálne je, ak napríklad prechádzate odkrytým terénom (tj. cez pole) raz za čas svetlom čelovky prebliknúť. Aj keď poľovačky by mali byť vždy ohlásené a územie poľovačiek viditeľne označené, realita je taká, že dané skutočnosti sú hlásené maximálne tak na miestnom úrade priľahlej obce a náhodný turista sa tak môže úplne nevedome vystaviť riziku. Čo robiť v prípade, že sa ocitnete v centre poľovačky? Ak začujete v blízkosti nejaké výstrely, určite je potrebné pre bezpečnosť dať si psa vždy na vodítko, zdržovať sa len na značenom chodníku a snažiť sa čím skôr odísť z danej oblasti. Minimalizujete tak riziko „zatúlaných guliek“ alebo stretu s hnanou divou zverou.

Ja osobne preferujem turistiku so psom navoľno, ale výrazne doporučujem, ak máte psa, ktorému nemôžete veriť v jeho poslušnosti, radšej vodiť na vôdzke. Dokonalá privolávačka nie je vtedy, ak pes reaguje na povely v pokoji, ale vtedy, ak ho dokážete odvolať aj od preňho vzrušujúcej situácie, akou môže byť hon za pachmi divej zvery. Ak sme už načali tému vôdzky, samozrejme, nemusím asi ani hovoriť, že je dobré ju použiť všade tam, kde nemáte istotu alebo sa bojíte o bezpečnosť svojho psíka. Napríklad ak prechádzate v okolí ciest, alebo idete po nebezpečnom či exponovanom teréne, alebo aj na miestach, kde sa nachádza priveľa ľudí. Nezabúdajte, že aj keď je váš psík milý, priateľský a neagresívny, sú ľudia, ktorí sa môžu psov báť a preto treba byť ohľaduplný. Častokrát psy zvyknú, ak po dlhej dobe v prírode nestretnete ani živú dušu, pri strete s človekom naňho štekať (aj keď bežne to nerobia). Reagujú tak preto, lebo vás chcú upozorniť, že zaregistrovali niečo, čo sa vymyká stereotypu (čiže v tomto prípade registrujú po dlhej dobe človeka). V mojom článku som sa nažila zhrnúť všetko, čo mi napadlo ohľadom mojej obľúbenej aktivity so psom – turistiky. Na záver mi len ostáva popriať vám, aby ste si voľný čas so svojim psíkom v prírode užili naplno, ale samozrejme, vždy i bezpečne :)

 

autor: Jana Brossmannová, Yaless Blue